• Babka, dedko roka 2009


        • Babka a dedko

               Bývam spolu s dedkom a babkou v rodinnom dome. Môj dedko sa volá Peter, má 75 rokov a babka Mária má 69 rokov. Obidvaja sú už na dôchodku. Sú to starší ľudia. Babka je ťažko zdravotne postihnutá už
          19 rokov. Veľmi rada sa s nimi rozprávam, počúvam ich zážitky zo života a teším sa, keď spolu hráme spoločenské hry. No niekedy si s dedkom aj zaspievame. Dedko s babkou sú veselí, žijú spolu už
          49 rokov, vychovali štyri deti a stále sa majú radi. Aj keď sú starí, ale ešte stále majú veľa síl pomáhať. Majú v sebe veľa lásky, ktorú rozdávajú všetkým okolo seba a tešia sa zo svojich detí a vnúčat. Mám ich veľmi rada a vážim si ich, lebo mi priniesli na tento svet veľmi dobrého, starostlivého a milujúceho otecka, ktorého taktiež veľmi ľúbim. Babka a dedko, ďakujem Vám, som šťastná, že Vás mám.

          Veronika Kravcová, 4.ročník

          dedko: Peter Kravec, babka: Mária Kravcová, Šarišské Jastrabie

           

          Dedko

               Môj dedko je veľmi pracovitý. Skoro vždy s nami chodieva do lesa. A keď sa vráti domov, musí ešte nakŕmiť zvieratá: psa, zajace a sliepky. Dedko je na dôchodku a má 79 rokov. Volá sa Ján Gladiš. Býva v Šarišskom Jastrabí. Keď má čas. Tak príde nám so všeličím pomôcť. Ale raz tá pracovitosť odišla. Môj dedko dostal mozgovú príhodu. Bol v nemocnici veľmi dlho a potom išiel na operáciu. Ale už sa postupne, pomaličky vyliečil. Náš dedko je opäť pracovitý a veselý. Už zasa s nami chodieva do lesa...

          Marek Gladiš, 4.ročník

          dedko: Ján Gladiš, Šarišské Jastrabie

           

          Moja babka

               Som rada, že môžem písať o svojej babičke, pretože je to človek, ktorý ma v mojom živote a v mojom srdci zvláštne miesto. Mám ju veľmi rada.

          Moja babička sa volá Mária Plavčanová. Je to 58- ročná kočka. Prečo kočka ? No predsa preto, že tak dobre vyzerá. Spolu s nami býva na Pustom Poli, kde aj pracuje ako starostka. Babička je strednej postavy. Má krátke blond vlasy, modré oči, plné pery a širší nos, ktorý jej tvári pridáva trošku prísny výraz. Jej život je jeden román plný osudov a bolesti. Ale ako sa v knihách často osudy hrdinov končia dobre, myslím, že ma to zle už za sebou a čaká ju už len to dobré. Prajem jej to ! Trošku vám z toho skutočného románu poviem. Babička sa vydala ako 20-ročná. O rok sa jej narodila naša mamička. Keďže nemali kde bývať, začali si stavať domček na Pustom Poli. Boli to pre babku a dedka ťažké časy.

          Potom sa narodil Martinko a vyzeral, že bude šťastný. Keď moja mamka  mala 9 rokov a Maťko 2 roky, dedko vážne ochorel a zomrel ako 33 – ročný. Aby toho nebolo málo presne po troch mesiacoch babke zomrel aj trojročný synček. Ostala sama s 9- ročným dieťaťom v nedokončenom dome so strašnou bolesťou v srdci. Hneď nato prišla o prácu a ozvali sa choroby. Je to neskutočný príbeh. Život píše aj takého príbehy. Aj napriek prežitému nezanevrela na život. Je plná optimizmu, láskavá, milá a veľmi pracovitá.

          Aby mala z čoho žiť, musela sa dať na podnikanie a to bolo ťažké, pretože prevíjala elektromotory. Je to ťažká práca o čom svedčia aj jej vypracované ruky. Keďže je to dobrý človek, občania obce si ju zvolili za starostku. Nemá to ľahké, ale myslím si, že to zle si už prežila a čaká ju len to pekné a ja sľubujem, babka, že my tvoje tri vnúčatá sa budeme o to usilovať. Ľúbim ťa, aj keď to nepoviem, ale iste to cítiš.

                                                                                    Lenka Havrilová, 5.A

                                                                                       babka: Mária Plavčanová, Pusté Pole

           

          Moja babka

               Ahoj . Volám sa Natália a bývam v malej dedinke pod Minčolom. Mám skvelú rodinu – ocka, mamku, dvoch bratov a starých rodičov. Všetkých mám veľmi rada, ale najradšej zo všetkých mám babku, o ktorej Vám budem rozprávať. Moja babka sa volá Olina. Má 54 rokov. Mám s babkou veľa pekných a nezabudnuteľných zážitkov. Moja babka je vždy ten, o koho sa môžem oprieť. Cez prázdniny som s babkou chodila na materinú dúšku, prvosienku, alchemilku a potom mi z toho robila výborný čajík. S babkou sme si obľúbili jednu telenovelu a nikdy sme si ju nemohli nechať ujsť. Keď cez prázdniny bolo občas sychravé počasie, hrali sme spolu pexeso. Teraz v jeseni som babke pomáhala kopať zemiaky. Oberali sme spolu jablká a hrušky. Skoro všetko ovocie mi babka zavarila. Zo sliviek mi urobila výborný džem a slivkovú nutelu. Bola veľmi chutná. Taktiež mi ešte v lete urobila výborný púpavový med. Každú nedeľu nám varí chutnú domácu polievku. Pridáva do nej veľa zeleniny. Keby nebolo babky, nemali by sme ani zavárané ovocie, ani chutnú polievku a nebolo by toľko srandy ako keď je babka s nami. Som veľmi rada, že mám takú skvelú možnosť mať babku .   

                                                                                                                        Natália Tinathová, 5.B

                                                                                     babka: Oľga Falatková, Šarišské Jastrabie 216

           

          Moja babka

               Na prvý pohľad je celkom obyčajná a jednoduchá ako každý z nás. A predsa z nej vyžaruje niečo, čo nemajú všetci ľudia: milota, obetavosť, láska a šľachetnosť, ktorými obdarúva ľudí okolo seba. Radi by ste vedeli kto to je, však? Prezradím vám to: je to moja babka Mária Dudová.

          Mám ju veľmi rada, a aj keď ma niekedy pokarhá, robí to s láskou a s cieľom poučiť ma. Chodím k nej s radosťou – človek sa tam nikdy nenudí. Jej deň vyzerá asi takto: Ráno vstáva už o pol siedmej, aby išla nakŕmiť prasiatko a sliepky. Potom sa vyberie domov, kde začne chystať obed a upratovať. Poobede si väčšinou sadne za kuchynský stôl a lúšti krížovky. Ak nie je doma nikto okrem nej, dá pozor aj na malého Kristiána – svojho vnúčika. S príchodom večera sa navečeria a pozerá správy v televízii. Spávať chodieva asi o pol desiatej, niekedy aj skôr.

          Je to veľmi inteligentná a chápavá osoba, ktorej sa môžem so všetkým zdôveriť. Už od malička som zbožňovala jej koláče, aké nevie upiecť nikto na svete. Vodila ma do lesa na huby či na čučoriedky, čo jej zostalo dodnes. Ak sa hovorí, že starí ľudia už nie sú aktívni športovci, o mojej babke to neplatí. Snaží si udržiavať zdravú kondíciu, aby pri nás bola čo najdlhšie. Je to proste „správny“ človek. Najradšej na nej mám, že sa dokáže smiať aj v tých najťažších chvíľach. Nemá to v živote ľahké; trápia ju rôzne veci, napríklad dedko, ktorý holduje alkoholu a nevie sa ho vzdať. Obdivujem ju zato, ako sa s tým dokáže popasovať a nevzdať sa.

          Myslím si, že moja babka je vzorom mnohých ľudí, pretože človek s takým veľkým srdcom sa narodí len raz za niekoľko desiatok rokov. Najviac mi bude chýbať, keď nás opustí a už sa nikdy nevráti, ale v srdci si uchovám aspoň spomienku na milú a láskavú ženu s veľkým srdcom, ktorá bola mojou babičkou a priateľkou a ktorá sa naplno celý svoj život odovzdávala ľudom.

          Mária Tremková, 7. ročník

               babka: Mária Dudová, Tichý Potok

           

          Moja babka

               Raz jedného dňa, presnejšie 10. 3. 1936 v malom domčeku v strede dedinky Jastrabie nad Topľou sa narodilo malé dievčatko. Moja prababka a pradedko museli mať z mojej babky (ich dcérky) veľkú radosť. Dali jej meno Mária.

          Ako tak Majka rástla, stretla jedného úžasného chalana menom Jožko. Strašne sa jej zapáčil a neskôr spolu začali chodiť. O niekoľko rokov na to sa zosobášili a vychovali spolu sedem krásnych detí. Mali to dosť ťažké a hlavne babka, lebo tá sa musela sama starať o domácnosť a ešte aj vychovávať svoje detičky. Dedko musel celý čas tráviť v práci . A uznajte, že ani on to nemal jednoduché, keďže pracoval v baniach a musel uživiť celú rodinu .

          O niekoľko rokov, keď im už väčšina detí vyrástla a niektoré už boli aj šťastne oženení alebo vydaté, narodila som sa ja. A moja babka a dedko sa dožili radosti z vnúčat. Samozrejme aj zo mňa. Pamätám si, ako ma dedko brával na prechádzky a babka zase piekla tie najlepšie koláče. Tie skvelé koláče pečie aj dodnes, no bohužiaľ dedko už zomrel. Babka sa s tým nemohla vyrovnať, ale my ako jej rodina sme jej pomohli. Strašne ju máme všetci radi. Je úplne super a tie jej koláče ... mňam.. Už sa teším, kedy ju zase navštívime .  

           Barbora Siváková, 7. ročník

          babka: Mária Siváková, Jastrabie nad Topľou

          Dedko roka 2009

          Môj dedko je najlepší, to ja dobre viem,

          preto o ňom básničku napíšem:

          Môj dedko dve povolania stíha:

          stavia domy a konáre stromov strihá.

           

          Polieva kvety a zeleninu sadí.

          Že ťažko pracuje, trochu mi vadí,

          no keďže ho to baví, radosť z toho má,

          celá rodina mu pri práci pomáha.

           

          Vyrába víno a úrodu zbiera,

          chová jedno domáce zviera.

           

          Babke s džemom pomáha

          a trochu sa pri tom namáha,

          zbiera jahody, slivky a marhule.

          Potom už ide na pole.

          Poleje zemiaky, cibule - veď je jar

          z poľa zoberie pekných kvetov pár.

           

          Dedko chová papgája,

          Stelu niekedy kŕmim aj ja.

          On zas vodu dolieva jej

          listy kvetu má najradšej.

           

          Dedko má trávnik obrovský,

          nerastú na ňom sladkosti.

          Treba sa oň dobre starať:

          Kosiť ho a vodou zalievať.

           

          Ten môj sivovlasý dedko

          stíha naozaj všetko.

          Je s ním sranda, futbal s ním hrám,

          no a zo všetkých najradšej ho mám.

           

          A toto bol môj SUPER dedko.

          Myslím, že je to o ňom naozaj všetko.

          Michaela Miženková, 6. ročník

          dedko: Bartolomej Miženko, 082 71 Dubovica 175

           


          Prababka

               Mám prababku Júliu, ktorú mám veľmi rád. Preto by som chcel niečo o nej napísať. Je to nízka, dobrá a skromná starenka. Má už 83 rokov. Keď som bol ešte bábätko, prisťahovala sa k nám. Starala sa o mňa, kŕmila ma a uspávala. Často nám rozprávala príbehy zo svojho detstva. Pomáhala mi pri obliekaní, keď sa mi nechcelo vstávať do škôlky. Mamka a ocko nechceli, aby sme pred spaním jedli sladkosti. Ale aj napriek tomu mala babka pod vankúšom skryté niečo sladké a tajne nám to dávala. Verím, že sa dožije veľa, veľa rokov.

          Filip Rešetár, 3. ročník

          Prababka: Júlia Cvancigerová, 065 48 Šarišské Jastrabie 174

           

          Babička

          1. Moja babka je človek so zlatým srdcom,

              pri nej hneď veselšia som.

              Moja babka je najlepšia v celom vesmíre,

              jej super schopnosť nás nikdy neminie.
           

          2. To je z neba spadnuté zlato,

              spoznať ju, to stojí za to.

              Pre nás bránu do srdca má otvorenú,

              no ani naša láska neminie ju.
           

          3. Tie jej rúčky poklad je samý,

             ako nám len vyvára, ako nám len varí.

              Koláče, pudingy, polievky,

             také nevedia ani svetoznáme kuchárky.
           

          4. Z jej záhradky vždy poteší nás jabĺčkami,

              sladkými hruškami, ba aj jahôdkami.

              Vždy, keď k babke prídeme spať,

              vymyslíme, ako sa perfektne zabávať.
           

          5. Šantíme do noci, do samého rána,

              babka je ako naša druhá mama.

              Príbehy, ktoré nám rozpráva,

              tie strašne rada mávam.
           

          6. No len o jednej rozprávke nerozpráva rada,

              a to, že už osem rokov na svete je sama.

              Babka a dedko pre vnúčatá by mali spolu byť,

              no naša babka musí zvyknúť sama žiť.
           

          7. No nevadí, má tu predsa nás,

              a okolo seba veľa ďalších krás.

              Naša babka má hlas slávičí,

              nikdy na nás nezakričí.
           

          8. A keď jej očká na nás zažiaria,

              je koniec nášho hádania.

              Keď sa usmeje, rozžiari sa svet

             lepšej babičky na celom svete niet.

              Babka moja, touto básňou ti chcem naznačiť,

              že Ťa nikdy neprestanem Ľúbiť a ctiť! 

             Natália Havrilová, 6. ročník

          babka: Mária Krafčíková, 065 48 Šarišské Jastrabie 61

           

          Babka a dedko roka

                Môj dedko sa volal Michal. Aj keď už zomrel, chcela by som vám porozprávať o jeho zaujímavom živote.

               Môj dedko mal 10 rokov, keď mu zomrela mama. Zostal vo veľmi malom domčeku sám so svojím otcom. Vtedy slúžili chudobní ľudia tým bohatším.

               A keďže mali môj dedko a jeho otec veľa dobytka a boli bohatí, mali slúžku. Jedného dňa sa opýtal dedka jeho otec: „Koho chceš za mamku?“. A dedko ukázal na slúžku. Nakoniec sa mu to podarilo. Krátko na to mali slúžka a jej muž dieťatko, ktoré sa volalo Helena. Keď mala Helena 20 rokov, zomrela a tak zostal dedko so svojím otcom, macochou a v tom čase už aj s mojou babkou. Hoci dedko nemal svoje detstvo pestré, mal 4 deti, 12 vnúčat a radosť zo života, ktorá sa mu opäť vrátila. Aj moja babka mi vravela, že dedko bol veľký bojovník, zachránil život niekoľkým ľuďom a vždy každému pomohol, mal veľké srdce.

               Mala som ho veľmi rada, škoda, že už nie je medzi nami.

          Nikola Kerpčárová, 8. ročník

          dedko: Michal Chovanec, 065 48 Kyjov 2

           

          Môj dedko

          Jurko je môj super dedko,

          ktorý mi vždy splní všetko.

          On je Semir a ja Ján,

          hra na policajtov je s ním fajn.

          Karty, pexeso i kvarteto

          Zahráme si úplne všetko.

          Najväčšiu radosť mám,

          keď sa s dedkom na gazdu hrám.

          Obdivujem teliatka malé

          a na kombajne by som sa vozil stále.

          Práca predsedu družstva je ťažká,

          no pre môjho dedka je to hračka.

          Kupuje nám mliečko, syry,

          aby sme vždy zdravo žili.

          Ja mám dedka, on má mňa,

          sme my šťastná rodina.

          Tibor Rešetár, 3. ročník

          Dedko: Juraj Rešetár, 065 48 Šarišské Jastrabie 180

           

          Môj dedko

          Môj dedko sa volá Emil. Robí vychovávateľa v domove mládeže. Je veľmi vtipný. Veľakrát nám rozpráva humorné príbehy alebo rozprávky, ktoré si práve vymyslí.

          V dedine robí kostolníka. Stále, keď tam prídeme, tak s ním chodievame do kostola. Aj z kostola máme veľmi veľa zážitkov. Jedného dňa sme šli zvoniť do kostola. Veľmi sa mi páčilo, ako dedko ťahal za povraz a zvon vydával silný zvuk. Spýtal som sa ho, či to môžem vyskúšať aj ja. Dedko dovolil, a tak som niekoľkokrát silno zatiahol za povraz. Zvon sa rozkolísal a rozozvučal, ale ja som sa povrazu nepustil. To spôsobilo, že zvon ma s povrazom vytiahol do výšky. Zľakol som sa, pustil som povraz a spadol som na zadok. S dedkom sme sa tak smiali, že sme od smiechu nemohli ďalej zvoniť. Takýchto podobných príhod s ním mám veľmi veľa.

          Je to najlepší dedko na svete. Nikdy ho nevymením za iného. Mám ho veľmi rád.

          Tomáš Rešetár, 6. ročník

          dedko: Emil Rešetár, 082 12 Nemcovce 77